Komunizmus nie je fašizmus

Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: Socializmus, Zdroj: Slovo č. 35/2002
Vydané dňa 23. 08. 2002 (19116 × prečítané)




„Sloboda je vždy a výhradne slobodou pre toho, kto zmýšľa inak." Tieto slová vmietla kedysi Rosa Luxemburgová do tváre Leninovi v polemike proti antidemokratickým činom boľševikov. Sú však zároveň pádnou odpoveďou aj slovenskej tvrdej pravici, ktorá sa nedávno pokúsila zaviesť trest od 6 mesiacov do troch rokov za každý prejav "sympatií voči komunizmu".

Keďže neschválená novela Trestného zákona nijako neupresňovala, čo sa pod tým myslí, mohla sa ľahko vzťahovať aj na tieto slová "Červenej Rózy". A vlastne by to bolo z pohľadu pravice celkom v poriadku - veď čo ak by niekto na základe podobných vyjadrení začal pochybovať o totálnej zločinnosti všetkého, čo kedy súviselo s komunizmom...?

Proti myšlienkovej polícii

Neúspešná novela je prejavom tendencie, ktorá vo Východnej Európe straší už od pádu minulého režimu. Slovinský filozof Slavoj Žižek ju nazval "Denkverbotom", zákazom myslieť (podľa niekdajšieho západonemeckého Berufsverbotu): "v okamihu, keď človek prejaví tú najmenšiu známku, že sa zapája do politických projektov, ktoré sa vážne stavajú na odpor voči existujúcemu poriadku, okamžite dostane odpoveď: "Nech už sú tvoje zámery akokoľvek dobré, toto sa nevyhnutne skončí novým gulagom!" Hoci nové hnutie za oslobodenie, ktoré prvé známky možno už dnes vidíme na uliciach západných, ale aj južných miest, nebude a nemôže byť totožné s hnutím komunistickým, znova a znova sa bude stretávať práve s týmto obvinením. Musí sa preto dať jasne najavo, že ak sa má na komunizmus v niečom podobať, tak v jeho najušľachtilejších prvkoch. Lenže, v dnešnej hlboko represívnej a antipluralitnej myšlienkovej atmosfére treba najprv dokázať, že tieto pokrokové prvky vôbec existujú - inými slovami, že rovnica "komunizmus = fašizmus" je zavádzajúca a klamná.

Dôsledkom súčasného úpadkového stavu myslenia však je, že každý, kto spochybní absolútnu zavrhnutiahodnosť komunizmu, sa automaticky považuje za obhajcu bývalého režimu. Preto na úvod pár inak trápne zjavných právd. Každá diktatúra je zlom. Povedať, že jedna diktatúra je horšia, ako druhá, preto nijako neznamená obhajovať jednu z nich. Ale zároveň to nie je bezvýznamná informácia: napriek všetkým frustráciám som rád, že som vyrastal v diktatúre normalizačného Česko-Slovenska, a nie v diktatúre Pinochetovho Čile - pretože v ČSSR sa už počas normalizácie ani nevešalo, ani nestrieľalo, ani sa ľudia nevyhadzovali z vrtuľníkov.

Podruhé, ak sa nedá zredukovať podstata nejakého systému iba na diktatúru, potom poukázať na tento fakt opäť neznamená obhajobu diktatúry samotnej. Keď Milan Šimečka vo svojej knihe Obnovenie poriadku napísal kapitolu o prednostiach reálneho socializmu, nestaval sa tým na obranu mocenského systému. Hovoril o pozitívach sociálneho obsahu tohto systému - zjednodušene povedané, o živote, nie o režime. Samozrejme, dá sa tvrdiť, že diktátorský režim a sociálny obsah sovietskeho typu spoločnosti (alebo krátko sovietizmu) tvorili jednoliaty celok, a preto sa ani na prípadné pozitíva v demokratickom type spoločnosti nadviazať jednoducho nedá. No už len preto, aby sa dalo o tejto otázke vôbec diskutovať, nemožno redukovať sovietizmus výhradne na jeho mocenskú štruktúru.

Základy vyššej diktatorológie

Venujme sa však najprv predsa len tejto mocenskej štruktúre. Každému, kto len trocha pozná dejiny, je zrejmé, že "komunizmus" a fašizmus majú viacero spoločných znakov. No ak z toho nemá plynúť len na málo objavné poznanie, že totiž "všetky diktatúry sú diktatúrami", treba dokázať, že tým, čo majú oba systémy spoločné, sa zároveň odlišujú od ostatných typov režimov - že to tvorí samotnú ich podstatu.

Najjednoznačnejšie vyplýva rovnica "komunizmus = fašizmus" z takzvanej "teórie totalitarianizmu". Podľa tejto teórie boli oba javy dvoma odrodami toho istého základného systému, "totálnej diktatúry", ktorá zasahuje do všetkých stránok života spoločenského i života jednotlivca. Tvorí ju trojjediná stavba pozostávajúca zo Strany, Vlády a Masových organizácií, pričom strana je hlavným vrcholom tohto trojuholníka. Či už v krajine oficiálne existujú voľby, alebo nie, vláda je v praxi od vôle obyvateľstva nezávislá - štát je podriadeným prvkom strany. Štátostrana na druhej strane uskutočňuje svoju kontrolu nad jednotlivcom aj pomocou masových organizácií - odborov, zväzov žien, mládeže, záujmových činností atď. - ktoré majú vo svojej oblasti monopol; nezávislá aktivita je viac či menej ilegálna.

Hoci takáto mocenská stavba sa do 20. storočia v dejinách nevyskytovala, hlavnou novinkou je podľa teórie totality vznik všeobjímajúcej oficiálnej ideológie, proti ktorej sa nemožno brániť. Teória tvrdí, že sa diktatúra neuspokojuje len s mocou nad fyzickým životom ovládaných, ale že zasahuje do najhlbšieho ľudského vnútra, že ovláda samotné myslenie svojich poddaných.

No takáto totalita, plasticky vykreslená v románe Georgea Orwella 1984, v skutočnosti nikdy neexistovala. Ani sovietizmus, ani fašizmus nikdy neovládli myslenie svojich poddaných do takej miery, do akej to tvrdí teória totality. Opakované pokusy o atentát na Hitlera či fakt, že Stalina napokon odsúdil jeho dlhoročný podriadený Chruščov, sú dostatočným dôkazom toho, že ani na vrchole moci obe "totality" nikdy nedokázali vniknúť do myslenia svojich poddaných tak dokonale, ako im to pripisuje táto teória. Tobôž už o "totalite" nemožno hovoriť za normalizačných rokov u nás, keď bola veľká väčšina spoločnosti v skutočnosti jednotná vo svojom odpore voči vládnucej moci. Je absurdné, že pojem totality nanovo oživili práve východoeurópski disidenti, ktorých samotná existencia - ako ľudí, otvorene hlásajúcich svoj opozíciu voči režimu - bola jednoznačným vyvrátením teórie o ovládnutí myslenia.

No ak aj odmietneme tvrdenie, že komunizmus a fašizmus boli totalitami v klasickom chápaní, nezostáva pravdou, že kostra moci bola v oboch prípadoch rovnaká, a že teda išlo v každom prípade v podstate o rovnaký diktátorský systém?

Nuž, hoci vyššie opísané znaky - trojstranná mocenská štruktúra ovládajúca celý život spoločnosti - mali skutočne oba systémy spoločné, nijako sa tým neodlišujú od ďalších diktatúr, ktoré nemožno zaradiť ani do jedného tábora. Spomeňme napríklad režim, ktorý až donedávna vládol v Mexiku, a na ktorý sa zmienený opis tiež hodí dokonale. Vládnúca Inštitucionálna revolučná strana (PRI) sa síce formálne zúčastňovala volieb, v ktorých súťažila aj s opozičnými stranami, no v skutočnosti jej chápadlá zasahovali do všetkých oblastí života presne rovnako, ako to bolo u nás do r. 1989. Mexiko však pritom nebolo možné označiť ani za štát komunistický, ani fašistický.

Stúpenec rovnice "komunizmus = fašizmus" možno v tejto chvíli už stráca trpezlivosť: "Ale veď sa len pozri na tú kopu mŕtvol, za ktoré sú fašizmus a komunizmus zodpovedné! Čo tam aké reči o štruktúrach, obidva boli zločinecké systémy, a basta!" Triezvejší kritik by mohol dodať, že je to práve spojenie straníckej samovlády a masového teroru, v ktorom sa oba systémy zhodujú a ktoré ich robí jedinečnými.

Všimnime si najprv, že sa v tejto súvislosti hovorí zásadne o "komunizme a fašizme", nie o "socializme a fašizme". Komunizmus - v tom zarinčí kov, zakalená oceľ "ľudí zvláštneho razenia", popravy a gulagy. Ale socializmus - s tým sa už spájajú skôr rady pred obchodmi, papalášske privilégiá či nedostatok toaletného papiera. Systém na zaplakanie neefektívny a neslobodný, no predsa veľmi vzdialený nočnej more vyhladzovacích táborov. Veta "socializmus je to isté, čo fašizmus" by vyznievala rozpačito; keď Boris Filan píše o "socíku" rozlepených nafučiek, naozaj niekto verí, že je tým istým, ako fašizmus vybitých zlatých zubov mŕtvol z plynových komôr?

Táto úvaha naznačuje, v čom je chybný argument o terore. Masový teror zjavne nebol podstatou komunizmu. Je to úplne zrejmé: v našom priestore po smrti Stalina v r. 1953 teror ustal, no systém sa v dôsledku toho nezrútil. Naopak, vydržal ešte viac než raz toľko, koľko trvalo obdobie teroru. Dôvod nie je ťažké opísať. Masový teror, v rámci ktorej bola spoločnosť neustále zbavovaná "vnútorného nepriateľa", bol nástrojom Stalinovej osobnej diktatúry. No podstatou sovietizovanej spoločnosti nebola táto osobná diktatúra, ale kolektívna diktatúra "aparátu" nad spoločnosťou. Preto Stalinovou smrťou jeho osobná diktatúra zanikla - no systém ako taký, t. j. kolektívna diktatúra byrokracie, zostal zachovaný.

Dalo by sa v tejto súvislosti namietnuť, že ani fašizmus sa v krajinách, kde prežil druhú svetovú vojnu (Španielsko, Portugalsko), už nevyznačoval násilím takých rozmerov, ako pred vojnou. Táto námietka stojí za pozornosť, no najmä tým, že poukazuje na problematickosť samotného pojmu "fašizmus". Práve v súvislosti s týmito režimami sa totiž obyčajne hovorí o ich povojnovej "defašizácii", ústupu od klasického typu fašizmu. No aj keby sme túto námietku prijali, rovnica "fašizmus = komunizmus" tým značne stráca na sile. Ak sa spomínané spoločnosti totiž vezmú za typický príklad fašizmu, potom sa opäť blížime jednoducho k onomu málo zaujímavému konštatovaniu, že všetky autoritárske režimy sa navzájom podobajú.

V tejto súvislosti nie je nezaujímavé si povšimnúť, že fašizmus svojho führera či caudilla nikdy neprežil o viac, ako o pár rokov. Stálo by možno zato preskúmať hypotézu, že ekvivalentom fašizmu nie je "komunizmus" ako celok, ale práve obdobie vlády jediného vodcu - stalinizmus, maoizmus atď. Tak, ako bol fašizmus len jednou variáciou kapitalizmu, dali by sa možno takéto obdobia chápať ako "fašistická fáza" byrokratickej diktatúry.

Korene a plody

Doposiaľ sme pokúšali brať vážne nielen tézu o totožnosti fašizmu a komunizmu, ale aj ahistorický, mechanistický prístup porovnávania vonkajších znakov oboch systémov, ktorý zvyčajne prívrženci rovnice "fašizmus = komunizmus" používajú. Opusťme teraz tento prístup a namiesto hodnotenia argumentov za túto tézu si všimnime argumenty proti nej.

Poprvé, komunizmus bol hnutím tých najnižších vrstiev za ich vlastné oslobodenie. Možno spochybňovať motiváciu jeho vodcov, no sotva sa dá povedať, že milióny jeho stúpencov po celom svete, ktorí často obetovali za svoj ideál i vlastné životy, mali v úmysle niekoho zotročovať. Naproti tomu fašizmus bol hnutím doslova a do písmena reakčným. Reagoval na hrozbu meštiackej spoločnosti, ktorú predstavovalo robotnícke hnutie. Marx sa domnieval, že maloburžoázia je revolučná do tej miery, do akej schudobnieva a zaniká v proletariáte. Vývoj však ukázal presný opak: práve schudobnenie širokých vrstiev strednej triedy a hrozba straty ich postavenia ich viedlo k tomu, že sa zubami-nechtami bránili poklesu na pozíciu proletárov a zo všetkých síl nenávideli hnutie, ktoré sa otvorene chystalo aj o toto mierne nadradené postavenie ich pripraviť. V zhode s týmto rozdielom v sociálnom základe oboch hnutí sa líšili aj ich myšlienkové pramene. Fašizmus ako ideológia vyviera z najodpornejšieho odpadu ľudského "myslenia": antisemitizmu, rasizmu, viery v právo silnejšieho, kultu násilia, zbožňovania agresívnosti a nadradenosti. Komunizmus na druhej strane vyrástol z humanistických tradícií osvietenstva, myšlienok solidarity utláčaných a viery v zdokonalenie ľudského ducha.

Ak to máme na pamäti, neprekvapí nás už, že fašizmus sa správal rovnako agresívne a odporne na ceste k moci, ako po jej dosiahnutí. Naproti tomu medzi komunizmom ako hnutím odporu a sovietizmom ako mocenským systémom je obrovský rozdiel. Komunizmus ako hnutie odporu, to sú talianski či slovenskí partizáni, juhoafrickí či severoamerickí bojovníci za rasovú rovnoprávnosť, či účastníci vietnamského protikoloniálneho boja. Komunizmus ako sovietska diktatúra je v takmer priamom protiklade k týmto zápasom a vyžaduje si úplne iný typ straníkov. Preto ani prechod od jedného k druhému nikdy nebol nekomplikovaný a preto sa obeťami sovietizmu hneď po "triednych nepriateľoch" stávali práve hrdinovia boja za jeho zavedenie (z našich spomeňme napr. Clementisa či Husáka). Nikde totiž nebola záruka, že navždy zostanú stalinistami a nepostavia sa na odpor - už totiž jasne preukázali svoju odvahu a schopnosť samostatne myslieť. (Je príznačné, že hlavný hrdina Orwellovho románu 1984 Winston Smith nie je utlačovaným "buržujom", ale vnútorne rozháraným členom vládnucej strany.)

Odpor voči byrokratickej diktatúre vo vnútri jej samotnej sa však pritom objavoval stále znova - dá sa povedať, že to bolo jedno z jej základných "protirečení". Už samotný Lenin s hrôzou sledoval, ako mu pod rukami rastie "robotnícky štát s byrokratickou deformáciou" (áno, už tu sa začínajú reči o deformáciách), proti čomu však nedokázal bojovať inak, než že svojim podriadeným poslal proti papierovaniu - obežník. Neskoršie celospoločenské pokusy prekonať byrokratický základ spoločnosti sú nám dôverne známe - Pražská jar 1968, perestrojka, ale aj napr. maďarská ekonomická reforma. Nie je pritom náhoda, že fašistickí Dubček, Šik, či Mlynář, Jacek Kuroň, Leszek Kolakowski, či Adam Michnik, Rudolf Bahro, Milovan Djilas, alebo János Kornai - aby som menoval len niektorých z najznámejších pôvodne komunistických odporcov sovietizmu - nikdy neexistovali. Vo fašizme neexistuje rozpor medzi jeho koreňmi a plodmi, kým sovietizmus sa myšlienkovo napájal zo žriedla, ktorého bol sám priam antitézou. Toto pnutie nemohlo znova a znova neprodukovať výzvy jeho existencii, ktoré mohol potierať jedine mocensky, keďže ideologické prostriedky na to nemal.

Despotizmus ako výsledok tlaku dejín

Ak však boli myšlienkový pôvod i sociálny základ oboch systémov natoľko odlišné, ako je možné, že sa vonkajšími znakmi tak podobali?

Fakt, že spomínaná mexická diktatúra sa svojou stavbou ponáša na oba systémy, nás vedie k nasledovnej domnienke: fašizmus i komunizmus (ako aj ďalšie diktatúry 20. storočia) zaviedli štruktúru straníckej mašinérie jednoducho preto, že keď už sa rozhodlo o zavedení diktatúry, v danom historickom období bola táto konkrétna štruktúra jednoducho jej najefektívnejším modelom.

Táto diktatúra masovej strany je odpoveďou na radikálnu krízu spoločnosti, reakciou, ktorá nanovo zabetónovala ohrozené delenie na vládnucich a ovládaných, vodcov a masy, vykorisťovateľov a vykorisťovaných. Kríza spočívala v tom, že na scénu dejín vstúpil nový činiteľ: široké ľudové masy, roľníkmi počnúc a továrenskými robotníkmi končiac. Tento vývoj sa začal už Veľkou francúzskou revolúciou v roku 1789 a postupom času sa neustále prehlboval. Najširšie vrstvy obyvateľstva, ktoré nikdy predtým nehrali v politike významnú úlohu, sa vplyvom rozširovania vzdelanosti a záujmu inteligencie o nich začali spolitizovávať a chápať svoje záujmy. Kým po tisícročia ľudských dejín sa nižšie vrstvy prejavovali nanajvýš občasnými, i keď ostrými vystúpeniami, ako boli sedliacke vzbury, v priebehu devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia sa stala politika stálou súčasťou ich života - a ich zástupcovia stálou črtou politiky. Kým sovietizmus z tejto činnosti sám vyrástol, fašizmus sa naopak od začiatku staval otvorene proti nej. Oba však nezávislej aktivite nižších vrstiev postavili hrádzu. V tom spočíva zrnko pravdy rovnice "komunizmus je fašizmus" a na to bola potrebná masová štátostrana. Politicky aktívna zložka podriadených más sa pomocou takejto strany dostala pod priamu a účinnú kontrolu zhora - a tým bola zneškodnená. Rozdiel spočíval v tom, akým spôsobom oba systémy k tejto stavbe dospeli. Fašizmus musel najprv hrubou silou - presne v súlade so svojou doktrínou - rozbiť a rozdrviť všetky nezávislé organizácie robotníckej triedy, najorganizovanejšej z podriadených vrstiev. Naproti tomu sovietizmus si ich aktivitu podriadil tým, že ju absorboval, pohltil ju - čím jej nezávislosť zlikvidoval rovnako účinne.

Sovietska odpoveď bola v istom zmysle oveľa efektívnejšia, ako tá fašistická. Kým voči fašizmu nikdy neustal nielen tichý, ale dokonca ani ozbrojený odpor, sovietizmus hrozby voči svojej existencii likvidoval oveľa účinnejšie. No cenou za túto účinnosť bolo, že ako sme už spomenuli, pôvodná myšlienková inšpirácia sovietizmu neustále vyvierala na povrch na tých pre systém najnevhodnejších miestach a obracala sa proti nemu.

Alternatíva neexistuje?

Opusťme teraz čisto logické úvahy a povedzme si, čo je politickým účelom rovnice "fašizmus = komunizmus". Nejde tu o to, zabrániť návratu minulého režimu. Na ten neveria hádam ani najväčší zaslepenci. Nie, ide tu o zdiskreditovanie komunizmu ako myšlienky. Komunizmus ako celok sa musí stotožniť s diktatúrou, a to s najhoršou možnou podobou diktatúry. Nesmie sa pripustiť, aby sa odlíšili jednotlivé stránky tohto javu a nedajbože sa na niektoré z nich začalo nadväzovať. Myšlienka alternatívy voči súčasnému systému musí zostať navždy pochovaná - presne v duchu spomínaného citátu Slavoja Žižeka.

Povedomie radikálnej odlišnosti komunizmu a fašizmu však napriek tomu pretrváva, aj keď možno len skryto a nejasne. Možno to ilustrovať na príklade vypožičanom od zahraničného mysliteľa. V istej francúzskej reklame na internetové obchodovanie s akciami sa skvie zlatý kosák a kladivo, vykladaný diamantmi, a pod nimi nápis: "Čo keby burza prinášala zisk každému?" Posolstvo tejto reklamy je jasné: trh dnes podľa nej zaručuje to, čo sľubovala dosiahnuť komunistická spoločnosť, teda blahobyt pre všetkých bez rozdielu. Ale možno si predstaviť na mieste kosáka a kladiva hákový kríž? Sotva. Takáto reklama by nefungovala - vzbudzovala by namiesto pozitívnych emócií iba odpor. Jasne z toho vidieť, že podvedome si odlišnosť oboch ideológií uvedomuje takmer každý.

V spoločnosti, kde vládne zdravý rozum, by nebolo treba dokladať rozdielnosť fašizmu a "komunizmu" siahodlhým vysvetľovaním. Oveľa plodnejšie by bolo zaoberať sa myšlienkami o tom, ako by mala vyzerať skutočne slobodná spoločnosť budúcnosti - a ako sa vyhnúť katastrofálnym výsledkom minulých pokusov o jej dosiahnutie. Zvlášť to druhé by samozrejme pre nové hnutie za oslobodenie malo byť prioritou. Žiaľ, žijeme v dobe a spoločnosti, ktorú charakterizuje všetko, len nie zdravý rozum; a preto nám pred naozaj tvorivou myšlienkovou činnosťou nezostáva nič iné, než najprv odpratať z cesty haraburdie škodlivých zjednodušení.