Socializmus
- aký, ktorý, čí? IV.


Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: Socializmus, Zdroj: Nové slovo bez rešpektu
Vydané dňa 04. 01. 2001 (13586 × prečítané)




Naposledy som skončil svoj článok námietkami proti Trockého koncepcii sovietskeho systému ako ,,degenerovaného robotníckeho štátu". Na jednej strane tu bol fakt, že tento systém prejavil schopnosť rozšíriť sa aj do oblastí, kde proletárska revolúcia nevypukla, a kde teda nemohla ani zdegenerovať. To samozrejme Trockij nemohol tušiť, keďže bol zavraždený dlho pred koncom druhej svetovej vojny.

Druhá námietka voči jeho teórii ho však predsa len mala upozorniť, že táto teória má nedostatky (Trockij v skutočnosti tesne pred smrťou pripustil možnosť, že sa mýlil). Robotnícka trieda podľa neho stále vlastnila všetok majetok v ZSSR. V skutočnosti však nad ním nemala nijakú moc - tú naopak držala v rukách byrokracia, ktorá bola podľa Trockého len parazitom na tele proletariátu. Aký zmysel malo takéto formálne ,,spoločenské vlastníctvo"?

Podobné otázky a úvahy viedli rôznych marxistických mysliteľov k záveru, že sovietska spoločnosť nie je ani kapitalizmom, ani socializmom, ale novou, historicky predtým neznámou formou triednej spoločnosti (čím vlastne dávali zapravdu minule spomenutej anarchistickej kritike). Už v roku 1939 vyšla kniha Bruna Rizziho Byrokratizácia sveta, v ktorej autor nazval sovietsky systém ,,byrokratickým kolektivizmom". Vyznačoval sa podľa neho tým, že formálne spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov bolo v skutočnosti vlastníctvom byrokracie, vzhľadom na to, že tá nad ním mala skutočnú moc - ona rozhodovala o obsahu plánu, investíciách, mzdách atď. Byrokracia tak bola skutočnou novou triedou, ktorá vykorisťovala proletariát - nie jednotlivo, ako to robia kapitalisti, ale kolektívne, používajúc na to štát. Rizzi sa navyše domnieval, že táto nová spoločenská formácia vznikala aj v iných častiach sveta - jej zárodky boli prítomné v americkom New Deale i v nemeckom fašizme. (Podobnú analýzu neskôr vytvorili aj americkí trockisti James Burnham a Max Schachtman. Ba jedna teória o novej triede vznikla aj vo východnej Európe - vytvoril ju Juhoslovan Milovan Djilas, za čo bol aj náležite potrestaný.)

Dobre utajený mozog

Zatiaľ čo spisy Trockého či iných nekomunistických marxistov boli v reálnom socializme, povedzme, silne nedostatkovou literatúrou, voľne prístupné boli myšlienky iného potenciálneho disidenta. Núkali sa na každom kroku, ba dokonca sa vnucovali. Tým verejným, a predsa utajeným kritikom reálnosocialistickej spoločnosti totiž nebol nikto iný, než Karl Marx.

Marx toho o socialistickej spoločnosti nenapísal veľmi veľa (o dôvodoch sa zmienim v budúcom pokračovaní). Predsa len sa však v jeho diele dajú nájsť roztrúsené poznámky o podobe budúceho socializmu, a všeličo sa dá vyčítať aj z jeho kritiky kapitalizmu.

Podľa Marxa mali socialistickú spoločnosť tvoriť ,,združení výrobcovia". Tí mali demokraticky rozhodovať o tom, ako sa bude nakladať s výrobnými prostriedkami, a aj s produktom ich práce. Hospodárstvo malo byť plánované v tom zmysle, že pracujúci sa mali dopredu dohodnúť na tom, čo by vlastne chceli vyrábať. Námezdná práca mala úplne zmiznúť, čím sa malo prekonať odcudzenie človeka.

Marx neznášal byrokraciu, cenzúru a vôbec akékoľvek inštitúcie, ktoré sa stavali do cesty slobode. Ako som sa už zmienil v minulom pokračovaní, štát mal v socialistickej spoločnosti ,,odumierať", jeho funkcie mali postupne upadať. Politika ako taká, teda boj o mocenské pozície, mala zaniknúť - zmiznúť mal vlastne aj samotný rozdiel medzi vládnucimi a ovládanými. (Tieto predstavy sa dajú nájsť najmä v takzvanom ,,mladom Marxovi", ale prechádzajú celým Marxovým dielom, vrátane Kapitálu.)

Aj zbežné pozorovanie reality reálneho socializmu odhalilo značný odklon od takýchto humanistických predstáv. ,,Kým je robotník v práci, nie je doma, a keď je doma, nie je v práci" - tento Marxov opis platil na reálny socializmus aspoň tak, ako na kapitalizmus. O demokratickom rozhodovaní o výrobe či rozdeľovaní spoločenského produktu ani nehovoriac. Odumieranie štátu? Koniec rozdielu medzi vládnucimi a ovládanými? Kdeže!

Z hľadiska práce a výroby, ktorá bola pre marxistov vždy najdôležitejšia, sa postavenie obyčajného človeka v reálnom socializme sa vlastne nejak zvlášť nelíšilo od kapitalizmu. Jeho práca mu nebola o nič viac ,,prvou životnou potrebou", ako v kapitalizme. Rozhodovali o nej jeho nadriadení, bez akejkoľvek demokratickej samosprávy, presne tak, ako v kapitalizme. Napokon, presne tak ako v kapitalizme, dostával za svoju prácu mzdu (i keď to, čo v kapitalizme, si za ňu kúpiť nemohol.)

Práve takéto pozorovania viedli mnohých marxistov napokon k tomu, že sovietsky systém nazvali štátnym kapitalizmom. Štát, ktorý nebol nijakým demokratickým združením výrobcov, v ňom podľa nich hral úlohu kolektívneho kapitalistu, ktorý presne tak, ako ostatní kapitalisti, vykorisťoval námezdne pracujúcich, akumuloval kapitál atď. Stalo sa tak najmä preto, že boľševická strana nemohla v zaostalom a izolovanom Rusku sama vytvoriť socializmus; a tak jej pripadla historická úloha buržoázie, teda modernizácia a industrializácia.

Na väčšinu štátno-kapitalistickej kritiky platí Trockého námietka, že je to skôr heslo odporu, ako konkrétna teória. Najprepracovanejšiu verziu tejto teórie zrejme vytvoril Anglo-Palestínčan Tony Cliff. Podľa neho kľúčovú úlohu v premene sovietskeho systému na štátno-kapitalistický zohralo obkľúčenie Sovietskeho zväzu nepriateľskými mocnosťami. Neustála vojenská hrozba donútila štát, aby vynakladal obrovské úsilie na obranu. V dôsledku toho sa začalo rýchle spriemyselnenie sovietskeho štátu, ktorý sa zmenil z prevažne poľnohospodárskej na prevažne industriálnu krajinu v priebehu historicky nevídane krátkeho času.

Industrializácia si však vyžadovala veľké investície, čo vlastne znamenalo, že prvým prikázaním sa stala akumulácia kapitálu - teda presne ten motor, ktorý podľa Marxa hnal vpred aj ,,klasický" kapitalizmus. Ruský proletariát tak upadol do ešte horšieho postavenia, ako ten západný, vzhľadom na to, že akumulácia prebiehala v Rusku omnoho rýchlejšie, ako na Západe, a preto aj vykorisťovanie bolo oveľa výraznejšie.

Stalinizmus požiera svoje deti

Základný problém teórií o novom druhu spoločnosti, ako aj o štátnom kapitalizme, spočíva v tom, že nedokážu vysvetliť obdobie stalinského teroru. Žiadna východoeurópska krajina takéto obdobie, našťastie, už nezažila; procesy päťdesiatych rokov sa nestihli rozrásť do masových čistiek, aké v ZSSR prebiehali v tridsiatych rokoch. Obdobie normalizácie po roku 1968, i keď bolo dusivé a na mnohých sa tvrdo podpísalo, sa s nimi nedá porovnávať. Nielen preto, že pri ňom nepadali rozsudky smrti, ale najmä preto, že drvivá väčšina postihnutých, ktorých ,,neostalinské" zdravé jadro obviňovalo z ,,pravicového oportunizmu", teda reformizmu, skutočne reformy podporovala, a preto pre konzervatívcov predstavovala naozajstné nebezpečenstvo.

Naproti tomu sa stalinský teror vyznačoval práve tým, že vôbec nebral ohľady na skutočné postoje obetí. Naopak, z hľadiska potláčania opozičnej činnosti bol úplne bezdôvodný. Stalin dal zavraždiť obrovské množstvo ,,starých boľševikov", predrevolučných členov strany - či už členov Ústredného výboru, ktorí revolúciu pripravovali, alebo radových. V Ruskej federácii vyvraždili 90 percent oblastných výborov strany. Popravení boli mnohí blízki Leninovi spolubojovníci. O mnohých z nich, ktorých osobne poznal, Stalin dobre vedel, že všetky obvinenia proti nim sú vykonštruované (podobne ako to bolo u nás v procese so Slánskym). V skutočnosti sotva viac ako mizivé percento obetí malo nejaké výhrady proti sovietskemu štátu, už ani nehovoriac o vážnej opozícii voči nemu.

Na čo teda tento teror vlastne slúžil? Rozhodne nie na upevnenie si moci ,,vládnucej triedy", nech už to mala byť byrokracia, alebo ,,štátna buržoázia". Postihoval totiž obrovské množstvo jej príslušníkov práve tak, ako obyčajných ľudí. Ako mohla nová trieda vládnuť, keď ju samotnú neustále zomieľal mlyn stalinských represálií?

Odpoveď na túto otázku nie je dodnes úplne jasná. V každom prípade je zrejmé, že ak sa aj Sovietsky zväz stal skutočne triednou spoločnosťou opisovaného typu, mohla sa táto premena udiať až po nástupe Chruščova - ba možno až v čase brežnevovskej ,,stagnácie" - teda počas normalizačného obdobia v Česko-Slovensku - kedy byrokracia konečne dosiahla stabilizáciu svojej pozície.

‚,O nutnosti dialektického pohľadu na dejiny. . ."

Dostali sme sa teda aspoň o niečo bližšie k odpovedi na otázku, v čom sme to vlastne žili, a aký postoj k tomu zaujať? Hoci jednoznačné závery dnes ešte stále nemožno vyvodzovať, prihováral by som sa za to, aby sme sa vždy pokúšali vidieť reálny socializmus komplexne. Bol to ekonomicko-politický systém, ktorý bol v našej krajine zavedený z konkrétnych historických dôvodov - jednak preto, že po druhej svetovej vojne najmä v českej časti bývalého spoločného štátu dominoval pocit odporu voči predvojnovému spoločenskému a hospodárskemu zriadeniu, a jednak preto, že Sovietsky zväz, náš východný sused, si potreboval zabezpečiť svoje východné hranice, a na tento účel si vytvoril pásmo satelitných štátov.

Že tento systém znamenal pre mnohých ľudí utrpenie, prenasledovanie a že dokonca mnohých stál aj život (v neposlednom rade mnohých z tých, ktorí ho sami zavádzali), na to postihnutí nikdy nezabudnú, a ani my by sme na to nemali zabúdať. Že zároveň znamenal určitú stabilizáciu spoločnosti, viac-menej vyrovnanie životnej úrovne rôznych skupín, a zakotvenie sociálnej istoty, to je rovnako neodškriepiteľné pre tých, ktorí túto istotu po novembri 1989 stratili. Nepochopenie toho, ako hlboko sa neistota podpisuje na stave ľudskej duše, akú veľkú traumu zažívajú ľudia, ktorí sa zo dňa na deň ocitnú v hlbočine bez toho, aby ich niekto naučil plávať, je totálnym zlyhaním slovenských ,,liberálnych" intelektuálov. Tých dodnes ani volebná porážka roku 1992 nenaučila, že reči o ,,strachu zo slobody" a ,,túžba po návrate do klietky" jednoducho nie sú primeranou odpoveďou na hlboko prežívané problémy skutočných ľudí.

Faktom je, že podobná existenčná istota nebola, aspoň po tridsať povojnových rokov, obmedzená na ,,socialistický tábor". Aj vďaka politike sociálnodemokratických strán - v niektorých prípadoch skoro výlučne vďaka nej - dokázal v minulosti európsky model kapitalizmu zabezpečiť širokým vrstvám obyvateľstva väčšinu z toho, čo u nás poskytoval reálny socializmus. Otázka, či by sa to bolo stalo aj bez nutnosti súťažiť so sovietskym systémom, je namieste. Reálny socializmus však v každom prípade vo svojich pozitívach nebol jedinečný.

Už vyše dvadsať rokov však nie je pravda, že kapitalizmus smeruje k stále väčšej existenčnej istote a humanizácii spoločnosti, a preto k nej nespeje ani naša súčasná spoločnosť. Práve to je dôvodom, prečo tak ostro vytupujú niektoré pozitívne črty reálneho socializmu na pozadí súčasného stavu.

Ako model pre budúcnosť však reálny socializmus slúžiť nemôže - a nesmie. Utrpenie jedných nemôže byť v socialistickej spoločnosti ospravedlňované spokojným životom druhých. Ak nám ide o skutočne humanistickú spoločnosť, nesmieme zabúdať, že práve ľavica sa musí na ,,reálny socializmus" dívať kriticky, tak, ako to bolo aj v minulosti.

Musíme dnes veľmi tvrdo premýšľať nad tým, ako sa vyhnúť chybám, ktoré sprevádzali a napokon zahubili minulý pokus o dosiahnutie humánnej a spravodlivej spoločnosti. A s tým súvisí aj nutnosť podrobne diskutovať o tom, ako má vlastne vyzerať socializmus nový. No o týchto myšlienkach až niekedy nabudúce.