Socializmus
- aký, ktorý, čí? III.


Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: Socializmus, Zdroj: Nové slovo bez rešpektu
Vydané dňa 01. 01. 2001 (11091 × prečítané)




Pred niekoľkými mesiacmi som sa v článku pod týmto názvom zaoberal osudom európskej sociálnej demokracie. V dnešnom pokračovaní som sa pôvodne chcel venovať ľavicovému mysleniu, ktoré zachádza za jej rámec - predstavám o novej socialistickej spoločnosti. Postupne však vysvitlo, že kým na to príde rad, treba sa zamyslieť ešte nad jednou verziou socializmu - nad tým socializmom, ktorý sme poznali pod menom ,,reálny".

Najprv by som však mal aspoň stručne reagovať na vehementnú obhajobu sociálnej demokracie v článku Jána Sekaja ("Sociálna demokracia ešte žije", NSbr 15 ´98). Pri pozornom čítaní som v ňom objavil len jediný vecný argument - a síce, že sociálna demokracia je dnes v mnohých krajinách pri moci. Ako však píše aj v článku citovaný Ralph Dahrendorf, o tom predsa reč vôbec nebola. Kríza sociálnej demokracie netkvie v tom, že sa nedokáže dostať k moci, ale v tom, že nevie, čo s ňou. Sociálnodemokratický program už nenapĺňa, ako som sa pokúsil ukázať. Reči o rovnosti, spravodlivosti, solidarite atď. sa hovoria - ale chlieb sa je.

Ján Sekaj sa skutočných chlebových záležitostí, menovite nezamestnanosti, dotýka len okrajovo. Odbavuje ju tým, že jej riešenie si sociálnodemokratické strany ,,vytýčili vo svojich programoch ako prioritný cieľ". Nuž, kto by si ho nevytýčil! Otázka však znie, či v rámci dnešného, vysoko konkurenčného kapitalistického systému vôbec existuje iné, ako silne protiľavicové ,,americké" riešenie, pri ktorom sa nezamestnanosť rieši znižovaním miezd na ,,trhovú" úroveň a odbúravaním podpory.

Na rozdiel od Dahrendorfa sa nedomnievam, že sociálna demokracia už natrvalo zmenila tvár kapitalizmu. Práve naopak! Sociálnu demokraciu ako osobitú silu likviduje dnešná ofenzíva kapitálu. Páčivými heslami nič nezmeníme na tom, že tradičná sociálnodemokratická politika je už nemožná. Víťazstvá vo voľbách sa za takýchto okolností ľahko môžu stať Pyrrhovými: v tridsiatych rokoch doplatila sociálna demokracia v Nemecku, ktoré Ján Sekaj spomína, presne na to, že hoci pri moci bola často, nemala nijaký program, ktorý by jej pomohol vyriešiť hrozivú hospodársku situáciu.

Problém a jeho protirečenia

Ako sa slovenská ľavica vlastne díva na ,,reálny socializmus"?

Pre najsilnejšiu zložku slovenskej ľavice je oficiálne všetko jasné a jednoduché. KSS po novembri 1989 ústami svojho vtedajšieho predsedu vyhlásila, že komunistické hnutie utrpelo historickú porážku a pustila sa do transformácie na ,,modernú ľavicovú stranu", teda stranu typu západnej sociálnej demokracie. Túto transformáciu zavŕšila zmenou názvu na Stranu demokratickej ľavice, a spečatilo ju prijatie do Socialistickej internacionály. Dnes by sa pri pohľade na správanie SDĽ mohlo skoro zdať, že ,,reálny socializmus" nikdy neexistoval.

Čo si však myslia a čo cítia ľavicovo orientovaní ľudia - o ktorých koniec koncov najviac ide? Myslím si, že pre väčšinu z nás predstavuje vzťah k bývalému režimu stále veľmi zamotané klbko problémov. Na jednej strane väčšina ľudí na ľavici zrejme nikdy neprijala sovietsky vojenský a politický zásah v roku 1968 a dvadsať rokov normalizácie. Na druhej strane však nie je ochotná označovať ani len týchto dvadsať rokov za ,,čiernu jamu". Na jednej strane si dnešní ľavičiari vždy rozprávali vtipy o nabubrelých papalášoch a prekážali im privilégiá a výsady funkcionárov strany, ktorá oficiálne presadzovala rovnosť. Na druhej strane veľmi dobre vidia, že výsady a privilégiá dnešných zbohatlíkov sa s tými prednovembrovými nedajú ani porovnať, a že nafúkanosť "veľkopodnikateľov" nemá hraníc. Na jednej strane ich frustroval neustály nedostatok toho či oného tovaru, nízka kvalita výrobkov a nemožnosť cestovať. Na druhej strane si dnes často ťažkajú na nemožne vysoké ceny, a musia pritom niekedy myslieť aj na možnosť straty zamestnania. Atakďalej, atakďalej.

Mnohých ľudí, členov i nečlenov KSS, sa navyše počas novembra dotkol primitívny antikomunizmus, ktorý popri zatracovaní režimu, teda politickej štruktúry štátu, zároveň šmahom ruky odsudzoval aj celú spoločnosť - teda všetkých, ktorí do takej či onakej miery v minulosti pracovali a vytvárali skutočné hodnoty. Tí sa oprávnene pýtali, čím sa vlastne previnili - okrem prostej snahy zaistiť sebe a svojim deťom normálny, slušný život.

Toto všetko dnes do značnej miery prekrýva povrchné a z dlhodobého hľadiska úplne nepodstatné delenie na mečiarovcov a protimečiarovcov. Vzťah k ,,reálnemu socializmu" však stále zostáva kľúčovou otázkou ľavice do budúcnosti. Riešenie SDĽ - o minulom režime jednoducho nehovoriť - totiž neprináša svoje ovocie. Transformácia netransformácia, pre tých, ktorí sa na minulý režim dívajú negatívne, sú členovia SDĽ stále ,,komunisti".

Myslím si, že možným začiatkom rozmotávania klbka problémového vzťahu k bývalému režimu je zoznámenie sa s jeho kritikou z ľavicových pozícií. Sama o sebe takáto kritika nestačí - je tiež potrebné vedieť, alebo aspoň začať rozmýšľať nad tým, čo je alternatívou k dvojici ,,kapitalizmus - reálny socializmus". Napriek tomu je však ľavicová kritika ,,reálneho socializmu" veľmi dôležitá. Dokazuje totiž, že kritický postoj k bývalému režimu nie je nutne obhajobou toho, čo prišlo po novembri 1989 - a že nemusí byť kritikou ľudí, ktorý v tomto režime žili.

Kritika západných ľavicových mysliteľov je navyše oveľa plodnejšia, ako pravicový antikomunizmus. Liberáli a konzervatívci sa totiž na rozdiel od západných marxistov a socialistov nikdy neusilovali ,,reálny socializmus" pochopiť - obmedzovali sa len na jeho zatracovanie a odsudzovanie. Tento spôsob ,,kritiky" sa stal po novembri 1989 dominantným aj na Slovensku (ani nehovoriac o Česku). Aj to prispelo k určitej identifikácii ľavicovo cítiacich ľudí s bývalým režimom.

Nie každý bude s ľavicovou kritikou ,,reálneho socializmu" súhlasiť. Napokon, ani kritici nie sú jednoliatou masou a často si protirečia. Dôležité však je poukázať na to, že ,,reálny socializmus" nekritizujú za to, že nebol kapitalizmom - ale za to, že to nebol skutočný socializmus.

Nič nového pod slnkom?

Námietky proti ,,štátnemu socializmu" - systému, kde je v rukách štátu sústredená všetka ekonomická a politická moc - majú veľmi dlhú históriu. Objavili sa vlastne už v sporoch, ktoré napokon rozbili Prvú internacionálu. Tieto spory sa krútili okolo otázky, či má robotnícke hnutie štátnu moc ovládnuť, alebo úplne rozbiť.

Anarchisti na čele s Rusom Michailom Bakuninom tvrdili, že každý štát je násilím a zlom, a preto môže socialistická spoločnosť existovať len bez neho, dobrovoľnou spoluprácou všetkých pracujúcich. Naproti tomu Marxovi nasledovníci odpovedali, že štát, i keď má neskôr skutočne odumrieť, je v porevolučnom období nutný na upevnenie robotníckej moci.

Nechcem tu rozoberať všetky peripetie tohto sporu, ktorý sa vlastne tiahne dodnes. Pre nás je však zaujímavé, že Bakunin už dávno pred Októbrovou revolúciou obvinil Marxa, že jeho stratégia nepovedie k oslobodeniu, ale naopak k podriadeniu robotníckej triedy.

Podľa Bakunina bol Marxov ,,vedecký socializmus" elitárskym učením. To podľa neho nutne viedlo k tomu, že sa hnutia zmocnia ,,vykladači" vedeckého svetonázoru, technická inteligencia, ktorá zneužije robotníkov na vlastné ciele. Bakunin varoval pred ,,marxistickým štátom", ktorý má v rukách všetky výrobné prostriedky, a ktorý má preto oveľa väčšiu moc nad každým človekom, než kedy mala kapitalistická vláda - môže mu totiž uprieť nielen jeho politické práva a slobody, ale zároveň aj jeho slobodu ekonomickú - napr. slobodnú voľbu povolania. (O tom by mohli rozprávať tisíce vylúčených členov KSČ, ktorí si po roku 1968 horko-ťažko hľadali prácu.) Podľa Bakunina takýto štát nemôže byť socialistickým, lebo hoci sa zbaví buržoázie, vládnuť bude nová trieda vedecko-technickej inteligencie.

Bakunin nebol systematickým mysliteľom, a Marx ho intelektuálne rozhodne predčil. V tomto ohľade však prejavil neobyčajnú jasnozrivosť - i keď sa mýlil v detailoch. V reálnom socializme skutočne mala moc v rukách len jedna vrstva obyvateľstva, a to komunistická strana (i keď, samozrejme, nie všetci jej členovia). Ťažko však súhlasiť s tým, že ju ovládala technická inteligencia. V skutočnosti v nej vládol aparát - a na získanie postavenia vôbec neboli potrebné vedecko-technické znalosti, ale schopnosť vyznať sa v mocenských vzťahoch a ,,robiť kariéru".

Októbrový revolucionár. . .

Práve o aparáte, a širšom slova zmysle o byrokracii, písal človek, z ktorého mena sa v ,,reálnom socializme" vytvorila nadávka - Lev Trockij.

Treba preto aspoň stručne povedať, kým Trockij vlastne bol. Počas Okóbrovej revolúcie bol Trockij po Leninovi druhým najdôležitejším vodcom boľševikov a faktickým organizátorom petrohradského povstania. V období občianskej vojny sa stal hlavným organizátorom a veliteľom Červenej armády, a jeho vojenský talent do veľkej miery prispel k porážke bielych.

Trockij, člen ruskej sociálnej demokracie, nepatril pred revolúciou ani k menševikom, ani k boľševikom. Na rozdiel od menševikov sa domnieval, že ruská buržoázia bola príliš slabá na to, aby viedla demokratickú revolúciu. Úlohu revolučnej triedy musel teda na seba zobrať proletariát. Buržoáznodemokratická revolúcia tým však prerastala do socialistickej. Revolučný pohyb sa nemohol umelo zastaviť vo svojej buržoáznodemokratickej fáze. Preto Trockij očakávanú revolúciu nazval ,,permanentnou".

Na druhej strane, boľševikom Trockij vyčítal ,,substitucionizmus" - teda, že strana sa postavila na miesto triedy. Boľševická stratégia budovania pevne zomknutej strany profesionálnych revolucionárov bola podľa Trockého jakobínskou. Jej logika podľa neho viedla k tomu, že ,,stranícka organizácia (t. j. aparát) zaujme miesto strany, Ústredný výbor zaujme miesto straníckej organizácie, a nakoniec miesto Ústredného výboru zaujme ,diktátor´." Trockij sa však domnieval, že túto jakobínsku tendenciu potlačí samotný dejinne nevyhnutný beh udalostí.

Trockij sa po Leninovej smrti stal vodcom tzv. ,,ľavej opozície" voči Stalinovi, ktorá okrem iného presadzovala väčšiu demokraciu v strane. (Napriek tomu si ho však netreba príliš idealizovať. Počas občianskej vojny bol možno najnemilosrdnejším a najautoritárskejším z boľševikov. Aj preto jeho opozičná činnosť sprvu mnohých prekvapila a nedôverovali mu.)

Ako prvého z opozičníkov ho vylúčili zo strany, musel odísť do vnútorného, neskôr do zahraničného exilu, a napokon ho na pokyn Stalina v roku 1940 zavraždil agent sovietskej tajnej polície. Po začatí stalinského teroru sa spustila tiež oficiálna kampaň proti ,,trockizmu".

. . . a degenerácia revolúcie

Trockij bol veľmi nadaným mysliteľom a jeho kritika bola v mnohých ohľadoch veľmi prenikavá. Na druhej strane tak, ako každý, bol aj Trockij limitovaný svojou vlastnou životnou skúsenosťou. Jeho názory sú preto poznačené jednak spätosťou s Októbrovou revolúciou, a jednak ostrým odporom voči predstaviteľom režimu, ktorý táto revolúcia vytvorila.

Podľa Trockého bol ZSSR pôvodne ,,robotníckym štátom" - prechodnou spoločnosťou na ceste k socializmu. Zaostalé Rusko však tento prechod nemohlo samé dokončiť. Socializmus sa v ňom mohol rozvinúť len a len za predpokladu, že socialistická revolúcia sa odohrá aj na Západe. Rozvinuté západné štáty by potom mohli napomôcť materiálne pozdvihnúť polofeudálne Rusko na materiálnu úroveň, ktorá by umožnila budovanie socializmu.

Keďže že revolúcia na Západe nevypukla, alebo bola porazená, v Rusku bol socializmus odsúdený na smrť. Namiesto robotníckej triedy uchopila moc byrokracia, teda stranícky aparát. Podľa Trockého však zostal zachovaný ekonomický základ socializmu - spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov.

Trockij preto nazval ZSSR ,,degenerovaným robotníckym štátom". Aby mohol pokračovať postup smerom k socializmu, musela prísť socialistická revolúcia na Západe a demokratická revolúcia v Rusku. Tá mala byť len revolúciou politickou, nie sociálnou - mala zbaviť byrokraciu moci, nie však meniť ekonomický základ spoločnosti, ktorý bol stále proletársky.

Trockého analýza má niekoľko nedostatkov. Po prvé, sovietsky systém sa na tankoch Červenej armády rozšíril po druhej svetovej vojne do Východnej Európy. (Určitou výnimkou bolo Česko-Slovensko, kde komunistická strana získala moc vlastnými silami, a kde sovietske vojská neboli prítomné až do roku 1968. Tak, ako vo všetkých krajinách v sovietskej sfére vplyvu sa však aj u nás zavádzal jeden a ten istý sovietsky model - ,,samostatná česko-slovenská cesta k socializmu" zostala na papieri.)

To sa však s teóriou o degenerovanom robotníckom štáte vôbec nezhoduje. Ako sa môže systém, ktorý má byť len degenerovanou formou prechodnej spoločnosti, a ktorý preto nemá vlastnú vnútornú dynamiku, začať rozširovať do iných krajín? Ako môže revolúcia ,,zdegenerovať", bez toho, aby v týchto krajinách vôbec vypukla?

Po druhé, Trockij považoval ZSSR za robotnícky štát, hoci robotníci v ňom podľa neho nemali vôbec žiadnu moc. To súvisí s jeho definíciou spoločenského vlastníctva, ktorá je na marxistu pozoruhodne formálna - čo mu malo byť podozrivé. Pretože v akom zmysle bola robotnícka trieda ,,vlastníkom" výrobných prostriedkov? Nerozhodovala o tom, ako sa budú používať a čo sa s ich pomocou bude vyrábať. Nerozhodovala ani o tom, koľko z vyrobeného sa bude ďalej investovať, ani o tom, kto koľko dostane zo zostatku. Nerozhodovala vôbec o ničom. To všetko mala ,,pod palcom" byrokracia - tá navrhovala päťročné plány, dohliadala na ich plnenie, a rozhodovala o rozdeľovaní spoločenského produktu. Bola teda skutočne iba parazitom? Nezohrávala aj skutočnú ekonomickú úlohu? Marxisticky povedané, nebola náhodou samostatnou triedou?

Takéto úvahy viedli ďalších kritikov k záveru, že ZSSR bol úplne novým typom spoločnosti. Ale o tom už nabudúce.